Otravuje vás respirátor? Zakrývate si pri kýchnutí ústa?

Autor: Miroslav Kocúr | 22.4.2021 o 10:20 | (upravené 22.4.2021 o 10:26) Karma článku: 5,19 | Prečítané:  1910x

Do škôl sa vracajú naše deti a my narážame na praktický rozmer rôzneho prístupu. Pri kloktacích testoch v škole sa deti stretávajú so svojimi spolužiakmi, ktorých rodičia s testovaním svojich detí nesúhlasia

Ich deti sú podľa ich presvedčenia zdravé. Lekárske potvrdnie o tom nemajú. Samozrejme, že tak ako sa naše deti učia chodiť a rozprávať, tak od nás preberajú aj postoje k pandémii. Dlhodobý pobyt v domácom prostredí spoľahlivo prenesie vnímanie pandémie rodičmi aj do správania detí a tie sú úprimné a neostanú len tak vypočítavo ticho. Povedia si o tom, ako to vidia. A rozprávajú o tom doma. A my ako rodičia následne komunikujeme medzi sebou. A so školou. 

Dobrovoľnosť testovania a dobrovoľnosť očkovania bez naviazania na ďalšie správanie v spoločenskom styku či verejnými priestranstvami, školami a inštitúciami začína narážať na praktickú otázku. Tí, ktorí vnímajú protiepidemické hygienické opatrenia ako zmysluplné sa stretávajú s tými, ktorí majú svoju individuálnu interpretáciu, alebo ich aj otvorene odmietajú rešpektovať. O tom bol aj prípad sudcu vo Zvolene, ktorý nechce nosiť respirátor.

K tomu pristupuje aj fakt takzvanej dobrovoľnosti očkovania. Osobný charakter zdravotníckych informácií všetci rešpektujeme. Osobná sloboda je nedotknuteľná. Zároveň však tí, ktorí sa považujú za zdravých bez toho, že by o tom mali lekárske potvrdenie,  zneisťujú iných. Napríklad tak, že sa na vás tlačí odzadu a dýcha vám na krk pri hľadaní správneho jogurtu v potravinách.

Toto nie je už debata o príznakovosti alebo bezpríznakovosti akéhokoľvek ochorenia. Ide o bezpečnosť iných v tejto mimoriadnej situácii uvoľňovania opatrení. Vstupuje do neho to, že ohrozenými sa stávajú iní ľudia. Nosenie rúška má význam hlavne pre ľudí, ktorí majú slabšiu imunitu, sú v rizikovej skupine alebo inak sú vystavení intenzívnejšej reakcii s veľkým množstvom ľudí, ktorých nepoznajú a nevedia sa kontaktu s nimi, kvôli charakteru svojho zamestnania, vyhnúť. K nim patria aj učiteľky a učitelia našich detí ako aj nepedagogickí zamestnanci škôl. Napríklad v školských jedálňach.

 A my ako  rodičia nebudeme vedieť, či rodičia spolužiakov našich detí rešpektujú opatrenia, ktoré predpisuje úrad verejného zdravotníctva.

Školy sa zmenili na laboratórium tejto spoločenskej situácie. Nielen zo zdravotníckeho a epidemiologického hľadiska ale hlavne z ľudského hľadiska správania, postojov a komunikácie. V škole čelíme bežne situácii, že niektoré deti tam prichádzajú každý deň s novým respirátorom. Bolo aj na kloktacích testoch a okrem prehlásenia o bezinfekčnosti teda má istú mieru objektívnej istoty, že je zdravé a ohrozenie, že nakazí spolučiačky, spolužiakov či učiteľku alebo kuchárku, relatívne nízke. Našim deťom potrebu chrániť seba aj iných vysvetlíme. V spoločnosti v tzv. open air kontakte to bude komplikovanejšie. Škola sa tak stáva trenažérom najbližšieho vývoja v spoločnosti. A my musíme uvažovať, ako s tým naložiť.

No v triede je vaše dieťa v kolektíve s ďalšími deťmi, z ktorých sa nedalo niekoľko otestovať a nechránia si vstup horných dýchacích ciest respirátorom ani rúškom.  A tu sa ukazuje mimoriadne náročné preniesť do našich bežných medziľudských  kontaktov a interakcie rôznych vekových aj rizikových skupín v školách aspoň elementárnu ohľaduplnosť  a nechránime seba aj iných.

Tento fakt sa postupne stane súčasťou každodennej reality. Mám veľa dôvodov si myslieť, že v škole aspoň máme o týchto pomeroch predstavu a vieme to odhadnúť. Komunitný charakter škôl môže v tomto smere trochu pomôcť. Aj tak nás stavia do pozície bezmocných pozorovateľov.

Matematik Richard Kollár sa venuje vyhodnocovaniu dostupných dát, podľa ktorých bol nastavovaný COVID automat. Sám hovorí, že nevie presne posúdiť, aké opatrenia si aký stav vyžaduje a prenecháva toto uvažovanie tým, ktorí toto rozhodnutie musia spraviť.

Podľa súčasného stavu, by súčasným číslam malo zodpovedať oranžové pásmo. Podľa jeho slov by sme od budúceho pondelku by sme mali byť v pásme červenom, od 3. mája v ružovom a od 10. mája v oranžovom.

Ani on nevie povedať, ako to má byť v praxi a koľko ľudí môže byť v kostole, na plavárni alebo vo fitku, aby to bolo ešte bezpečné.

Nie som si istý, či návrat do škôl a do normálu na terasách či fitkách  je sprevádzaný zrozumiteľnými pravidlami vzájomným rešpektom a spoluprácou všetkých so všetkými.

V dnešnej polarizovanej situácii je jasné, že to nebude jednoduché. Aj minulú sobotu sme sa v čakaní v rade na trhovisku nevedeli ujednotiť s tými, čo stáli za nami, aká veľká vzdialenosť je dva metre a ďalší čakajúci mi na to povedal, že veľa pozerám televíziu. Nuž tak. A to, že som dbal aby vzdialenosť medzi mnou a čakajúcim bola dva metre súviselo s osobou, s ktorou som čakal v rade. A to  som naozaj nenapozeral v televízii.

Neviem čo je bezpečné pre učiteľov, deti aj ostatných rodinných príslušníkov. Jedno je však isté, že stále viac bude prebiehať interakcia ľudí s rôznymi „metrami“. Ako dbať aby bolo otváranie škôl férové a bolo sprevádzané pocitom sociálnej spolupatričnosti a férového rovného prístupu k vzdelaniu je aj na nás ako jednotlivcoch. Kovid semafor určite pomôže.

Stránka ministerstva školstva je v tomto smere dobrou službou. Prax je však na nás. Pri našom pocite komfortu a bezpečia by mal okrem protiepidemických opatrení fungovať aj náš rozum. Nevynechávajme z tohto procesu aj pocit spoluzodpovednosti za zdravie a situáciu ostatných. Situácia sa nestane normálnou zo dňa na deň a nový normál budu určite v mnohom iný.

Školské jedálne sa v porovnoaní s inými gastroprevádzkami nestali bezpečnými otvorením škôl. Zo dňa na deň. K fungovaniu školy však neoodeliteľne patria. Jedálne ani pri najlepšej vôli nemajú možnosť zachovávať rozostupy dvoch metrov medzi jednotlivými stravníkmi. Strava sa v nich podáva v priestore, ktorý je v gastroprevádzkach považovaný za rizikový.

Ako sa s farbami zmení štatistická situácia nakazených a hospitalizovaných ukazuje tento graf.

Ako sa však následne zmení situácia v tej istej škole, keď tam pribudnú príchodom piatakov, šiestakov a siedmakov stovky detí odhadnúť nevieme. Situácia sa rozvinie do nových rozmerov s príchodom stredoškolákov do škôl. Rébusom ostanú inernáty plné dospievajúcich mladých ľudí. Mnohé stredné školy zápasia práve s touto neľahkou výzvou.  Práve preto ju treba monitorovať a prijímať v čase a priestore rôzne opatrenia.  

Ak chceme v tomto smere pomôcť ako rodičia napríklad učiteľom, ktorí v prostredí uvoľnených obmedzení vystavujú seba a následne svoje rodiny takýmto vplyvom stále aktívnej pandémie, mohli by sme sa napríklad zamyslieť nad tým, ako si pohľad na niektoré opatrenia rozmeniť na drobné.  Som presvedčený, že podobná situácia je v školských jedálňach a triedach mnohých škôl. To ako si naše dialógy nacvičíme v školách sa nám určite o pár dní zíde vo fitkách, na terasách, v kostoloch a verím, že čoskoro aj na kultúrnych podujatia.

Prichádzajúce teplejšie počasie, slnko a vidina leta všetko za nás nevylieči. Z niektorých škôd, ktoré nám pandémia preniesla do medziľudských a spoločenských vzťahov sa budeme musieť sebavýchovou aj sebadisciplínou dostať aj my sami. Preto by sme si mohli napríklad aj pomáhať. Tých, ktorí naozaj majú pochybnosti o nosení rúšok a o ich zmysle by som položil jednu otázku: Keď si v spoločnosti kýchnete, zakrývate si ústa?

Niečo na tých opatreniach snáď len bude.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?