Ako sa rodí zmena. Od dverí k dverám.

Autor: Miroslav Kocúr | 15.2.2020 o 18:09 | (upravené 16.2.2020 o 1:13) Karma článku: 4,70 | Prečítané:  990x

Verím, že ešte pozbieram aj ďalšie čriepky spomienok o tom, ako pomaličky meníme Slovensko. Lebo pomocou takýchto príbehov otvárame dvere zmene, ktorá prichádza. A zdá sa mi, že statusov na fejsbuku už je dosť. 

Pani, ktorá nám otvorila dvere na ôsmom poschodí paneláku v Malackách, nemala dobrú náladu. Všetci aj tak klamú. Keď mala 18 rokov, volila prvýkrát a odvtedy už voliť nebola. Jej otec jej dodnes nadáva. Volila vtedy toho..., ako sa volal. Hej, Mečiara. Narodila sa v roku 1973.

Jej slová boli plné hnevu a zatrpknutosti. Hovorím jej spolu s Vincentom, mojim parťákom, že aj my sme nahnevaní, ale Progresívne Slovensko je skôr partia ľudí, okolo ktorej sa vytvorilo naše hnutie, ako klasická strana, do ktorej sa vstupuje. Ukazujem jej na letáku Miša Trubana ako toho, čo založil a riadil firmu. Irenu Bihariovú, ktorá pracovala v ľudskoprávnej aj vzdelávacej oblasti ako právnička. Hovorím o Ivovi Štefunkovi a pridám aj môj leták. Pýtam sa, čo jej najviac dnes v politike a verejnom živote chýba. “Všetko…”, odpovie. “Ale najviac viera, že to bude niekto robiť dobre, preto už nikdy voliť nepôjdem.”

“Viete, ja som bol učiteľ, riaditeľ gymnázia a založili sme školu, ktorá funguje. Dá sa to. Pracujem vo vzdelávaní už takmer 30 rokov. Od roku 1995,”odpovedám a skúšam pokračovať v debate. Vidno, že ju to, čo hovoríme, zaujíma. “Viete, pre nás je dôležité vzdelávanie. Ja pracujem v školách už od roku 1995, kedy som doštudoval. Máme práve vzdelávanie ako koalícia aj na prvom mieste v programe. Aj so zdravotníctvom, reformou justície či vyrovnávaním sociálnych rozdielov patria k tomu najdôležitejšiemu, na čom chceme pracovať určite hneď od prvého dňa.“

Tvár ženy, mojej rovesníčky, sa pomaly uvoľňuje. Hovorím jej, že ja som volil v roku 1990 prvýkrát a odvtedy chodím voliť stále. Teraz sa aj nám zdalo, že niet koho voliť, a tak sme sa dohodli s kamarátmi, že do toho ideme. Napriek nepohode. Ja som tri mesiace na neplatenom voľne. Ale práve aj pre naše dve dcéry som si potreboval byť istý, že som spravil všetko pre zmenu. Namiesto nadávania.

“Viete, ja si myslím, že už by tam mali ísť mladí ľudia. Tí, čo sú tam, sú už starí a čo všetko teraz vychádza na povrch… Je mi z toho zle,” pokračuje náš dialóg. Pani je už uvoľnenejšia. Obráti v ruke leták koalície PS/SPOLU. A ja reagujem. Nie príliš originálne, ale duchaprítomne. „Aha, tam je to napísané. Sme mladí, mladá sila. Lebo nie sme v politike a okrem pána Beblavého sú skoro všetci na obrázku určite dosť neznámi ľudia. Aj ja mám síce čoskoro 51 rokov, ale v politike som dosť a hlavne duchom mladý.“

Pani sa zamyslí, a hovorí: “Hej, pozerám a nehovorím to preto, že som si to všimla. Dobre, tak asi pôjdem voliť. A keď ste už prišli, tak to dám vám. Zmeňte to.”

“Nech sa páči, tu je môj leták. Takto vyzerám v lete. Bez čiapky a bez bundy. A je tam aj moja webstránka, nájdete ma na fejsbuku, môžete mi aj napísať, ” ponúkam túto možnosť lebo skúsenosť ľudí tlmočí aj naša hostiteľka. Politici sa zaujímajú o hlasy len pred voľbami. Potom neprídu. “A kde bola tá vaša škola, kde ste boli riaditeľom?”opýta sa. “Na Beňadickej 38, v Petržalke, kedysi sa volala Buďonného.” Trochu sa jej rozžiarili oči: “Hej, to poznám, sídlisko Lúky, tam som chodievala, Technopol bol vtedy mojim orientačným bodom, nič iné nebolo vidno. Teraz chodím niekedy do Sadu Janka Kráľa a žasnem ako sa to zmenilo. A tá električka a tak…”

Naša “kortešačková” konverzácia sa zmenila na príjemný rozhovor. Stále sme na ôsmom poschodí a parťák zo Senice, Jozef Bella, ktorý túto “podomovku” organizuje, už volá: “My sme už skončili náš vchod, kde ste?” “Máme dobrý rozhovor, odpovedám, ale ešte sme stále celkom hore na ôsmom poschodí, ešte to potrvá.” Ospravedlnil som sa a chcel som sa s našou diskutérkou rozlúčiť. Vykal som jej a tak neviem jej krstné meno, predstavila sa nám priezviskom ako pani M. Na otázku či sa s nami nechce odfotiť, keď sme si tak dobre vysvetlili veci a ako je dôležité ísť voliť, ak sa má niečo zmeniť, sa trochu zahanbila. Že sa musí ísť trochu upraviť.

Vrátila sa o chvíľku a odfotila sa s nami. “Ja si rada povyprávam, a teraz vás budem voliť.” Happy end dotvoril Vincent. Dobrovoľník. Hovorí: „Ja som prvovolič a budem voliť PS/SPOLU. A keď oni nebudú vo vláde…, “ chcel som ho zastaviť, lebo som vedel, čo ide povedať.

Počul som totiž, čo povedal jednému pánovi ešte pred panelákom. Zastavil sa pri nás v aute, keď išiel okolo. Otvoril okienko a ja som s ním začal debatu. Vinco mi skočil do reči a hovorí: “Viete, ja keď títo nebudú vo vláde, odídem zo Slovenska a asi sa tu už nevrátim…” Som ho “umravňoval”  potom ako ostrieľaný kampaniér: “Toto nehovor, však predsa ľudí nemôžeme takto zhurta tlačiť k stene, však ti povedia, aby si odišiel, keď sa ti nepáči.”Vinco reagoval: “Ale ja to myslím vážne.”

Preto som ho nechal dopovedať. Na ôsmom poschodí Malackého paneláku to povedal znovu. “Ak títo ľudia, ktorým verím a ktorých ja budem voliť, nebudú vo vláde, ja odídem…” Pani M. povedala: “Rozumiem, pravdu máte, je to tu strašné. Keby som bola mladá… “

Musím povedať, že neovládam malacké nárečie. Preto som to písal po slovensky. Inak sa to stalo takto. Nič som nepridal. Skôr ubral, nenahrával som to. Toto som si zapamätal a tu to je. Takýchto príbehov je veľa. Budem loviť v poznámkach a písať. A prečo sme sa fotili?

Poprosil som našu novú voličku, že je potrebné šíriť nové  a iné pohľady ďalej. A nádej na zmenu. Aby mladí nemuseli utekať, ako to má v plane Vinco, ak …

Tak, ako jej pomohol rozhovor s nami, tak iným snáď pomôže jeho reprodukcia a fotky skutočného človeka. Lebo naozaj si nevymýšľam. Pani M. sa potom teda išla upraviť a ochotne sa odfotila.  Na tvári mala úsmev. A ja som trochu zneistel, aký záväzok si na seba berieme. Má moju adresu. Môže ma vyhľadať.  

Toto sú momentky kampaniera a budem ich postupne loviť z pamäti. Lebo v tej hektike predvolebného boja ich nosím len v hlave. Toto sa stalo dnes predpoludním v Malackách.

Verím, že ešte pozbieram aj ďalšie čriepky spomienok o tom, ako pomaličky meníme Slovensko. Lebo s pomocou takýchto príbehov otvárame dvere nádeji. A zmene.  A zdá sa mi, že statusov na fejsbuku už je dosť. Ale dám to samozrejme aj tam.

Lebo aj rozhovor s Bojanou, ktorá u nás nemôže voliť, lebo je Srbka a pánom Jolom, ktorý je z Plešivca, má doma rodinu, ale pracuje v Malackách, boli veľmi poučné. Pán Jola je Róm. Len toto je už dosť dlhé.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Fico si na rehabilitáciu vybral kaštieľ s nejasným pozadím

Bývalý premiér po dlhom čase naznačil, kde v súčasnosti býva.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

V čom je Pellegrini 2020 zázračnejší než Fico 2000?

Aj Fico prichádzal vo veľkom štýle a vypálilo to na 13,5 percenta.


Už ste čítali?