Po rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva sa v niektorých médiách rozhostila hysterická nálada, že táto honba na kríže sa obnovuje. Namiesto sovietskeho komunizmu ju vraj vyrábajú európske inštitúcie. Je to naozaj tak? Kto je ten Európsky súd a je v jeho rodnom liste naozaj ten údajný protikresťanský sudcovský aktivizmus, o ktorom sa spustila taká diskusia?
Niečo o Európskom súde pre ľudské práva
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) bol ustanovený ako medzinárodný súd v roku 1959. Rozhoduje o individuálnych podaniach a podaniach štátov, ktoré sa týkajú sa občianskych a politických práv vymenovaných v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd prijatom Radou Európy 4. novembra 1950. Od roku 1998 zasadá ako stály súd a jednotlivci sa môžu obracať priamo naň. Za 50 rokov fungovania súd priniesol viac ako 10000 rozhodnutí. Rozhodnutia sú záväzné pre členské krajiny Rady Európy. Rozhodnutia ESĽP viedli vlády členských krajín k legislatívnym zmenám ako aj iným administratívnym zmenám v rôznych oblastiach. Tzv. „case - law" - robí z Dohovoru účinný nástroj pri uplatňovaní vlády zákona a demokracie pri nových výzvach posledných dvoch desaťročí, kedy sa členmi Rady Európy stali desiatky európskych štátov bývalého východného bloku či bývalých štátov Sovietskeho zväzu.
ESĽP sídli v Štrasburgu. Odtiaľto monitoruje dodržiavanie ľudských práv 800 miliónov Európanov v 47 členských štátoch Rady Európy, ktoré Dohovor ratifikovali na úrovni vlastných štátov. Európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je medzinárodnou zmluvou, ktorou sa členské štáty Rady zaväzujú zabezpečiť základné občianske a politické práva nielen pre svojich vlastných občanov ale pre každého, kto spadá do ich právomoci. Dohovor bol podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme a stal sa účinným v roku 1953. Dohovor okrem iných práv garantuje právo na život, právo na spravodlivý súdny proces, právo na súkromie a rodinný život, slobodu prejavu, slobodu myslenia, svedomia a náboženstva a ochranu majetku. Dohovor zakazuje zvlášť mučenie a neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, otroctvo, nútené práce či akúkoľvek diskrimináciu pri uplatňovaní práv jednotlivca. Slovenská republika sa stala členom Rady Európy 30. júna 1993. Z krajín európskeho kontinentu nie je členom Rady Európy len Bielorusko.
Rozhodnutie, ktoré vyrušilo
Keď Európsky súd pre ľudské práva 3. novembra 2009 rozhodol v prípade talianskej občianky Soile Lautsi proti Talianskej republike, poslanecký klub KDH, jeden KDH europoslanec a niektorí komentátori tejto udalosti zatrúbili na poplach. Súd rozhodol o tom, že Taliansky štát porušil práva a slobody Soile Lautsi. Jej maloleté deti chodili do štátnej školy, kde na stenách učební viseli kríže. Napriek interpretácii talianskej vlády že kríž je tradičný štátny symbol, Lautsi ho vnímala ako náboženský a konfesionálny symbol majoritnej rímskokatolíckej cirkvi. Pani Lautsi sa snažila na to poukázať najskôr v Taliansku pred regionálnymi súdmi ako aj neskôr na Ústavnom súde. Ústavný súd potvrdil dikciu ústavy v tom zmysle, že Talianska republika je sekulárny štát, no kríže ostali v učebniach štátnej školy, kde chodili jej deti, visieť aj naďalej. Preto sa obrátila na ESĽP v Štrasburgu.
Je Taliansko sekulárny štát?
Súd rozhodol, že Talianska republika porušila článok 2 Protokolu č. 1 hovoriacom o práve na vzdelanie, podľa ktorého pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Súd zároveň uznal porušenie článku 9 Dohovoru, ktorý zaručuje slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Zvlášť v oblasti vzdelávania, kde sú občania v značnej miere odkázaní na služby štátu bolo Taliansko povinné rešpektovať konfesionálnu neutralitu. Náboženský symbol v štátnej škole túto neutralitu narušoval. ESĽP prisúdil pani Lautsi odškodné vo výške 5000 €. Ak sa chce Taliansko a každý iný členský štát Rady Európy v budúcnosti takémuto odškodnému vyhnúť, malo by inštaláciu náboženských symbolov v štátnych inštitúciách uviesť do súladu so sekulárnym či laickým charakterom štátu. Tento záver je len logickým pokračovaním a dôsledkom rozhodnutia ESĽP. Je na každom členskom štáte Rady Európy ako sa smerom dovnútra rozhodne. Prípad Lautsi vs. Taliansko je však v tomto smere jasným precedensom, podľa ktorého sa judikatúra ESĽP v budúcnosti bude riadiť.
Kríž v štátnej škole. Normálne?
Výhrady odporcov rozhodnutia ESĽP vychádzajú z toho, že mať kríž na stene štátnej inštitúcie je normálne. Zhodne títo komentátori vychádzali z faktu o údajnom zákaze ESĽP umiestňovať kríže do škôl. Celoplošne a bez akejkoľvek diferenciácie. Tento fakt je omylom v obidvoch bodoch. V prvom rade v štáte, ktorý sa hlási k svetskému charakteru a nezávislosti od akejkoľvek ideológie či náboženstva je normálne, aby tam kríž nebol. V druhom rade rozsudok ESĽP neznamená celoplošný zákaz používania symbolu kríža v školách. V dnešnej situácii, kedy je v krajinách Rady Európy pluralizmus v oblasti vzdelávania, je potrebné vedieť, že rodičia, ktorí chcú svoje dieťa poslať do školy, ktorá bude aj konfesionálne zadefinovaná, túto možnosť majú. Okrem štátnych škôl pôsobia v mnohých členských krajinách Rady Európy kresťanské školy rôznych konfesií. Tam je používanie symbolov kresťanstva aj možné a je aj uplatňované. Aj v samotnom Taliansku je takých škôl dosť. Od najnižšieho stupňa až po univerzity. Používanie náboženských symbolov v takýchto inštitúciách rozhodnutie ESĽP nijakým spôsobom neobmedzuje a rozhodnutie Súdu sa takýchto škôl ani netýka.
Jednotlivec a náboženské zvyky
Nepoznáme osobný príbeh pani Lautsi, no po pokuse s miestnymi súdmi ako aj so súdmi na najvyššej úrovni sa rozhodla ako občianka Talianska obrátiť na súd v Štrasburgu a ten rozhodol. To je všetko. Nech už sú dôvody jednotlivcov či rôznych skupín na odmietnutie náboženského symbolu akékoľvek, má byť ich želanie na konfesionálne neutrálne prostredie vzdelávania v štátnej škole rešpektované a splnené.
Sudcovia a kresťanské základy Európy
Sudcovia ESĽP sú nominovaní členskými štátmi, po jednom zástupcovi z každej členskej krajiny. Vo svojom rozhodovaní aplikujú ustanovenia Dohovoru aj domácu legislatívu. Taliansko je v duchu vlastnej ústavy sekulárnym štátom a Dohovor garantuje tak slobodu myslenia, svedomia a náboženstva ako právo rodičov na výchovu deti v duchu vlastného presvedčenia. Preto rozhodnutie Súdu nie je svojvoľné. Je to racionálny záver tímu sudcov z hľadiska toho, čo Taliansko deklaruje vo svojich legislatívnych textoch a podpisom pod európskym Dohovorom. Pod týmto rozhodnutím sú podpísaní sudcovia z Belgicka, Portugalska, Talianska, Litvy, zo Srbska, z Maďarska a Turecka.
Stotožňovanie rozhodnutia ESĽP s bojom proti kresťanským základom Európy je metodologicky veľmi nesprávnou a iracionálnou skratkou. Aj Taliansko má svoje cirkevné školy, univerzity, denníky aj televízie. Súd skonštatoval, že to, čo môže byť pre niektorých študentov pomocou, môže byť pre iných rušivé. Práve v tom spočíva právo rodičov vychovávať svoje deti v zhode s ich vlastným náboženským presvedčením. To je všetko. Nič viac nič menej.
Kríž ako kultúrny symbol
Kríž v štátnej škole je určite niečím viac ako len kultúrnym a tradičným symbolom. V talianskom kultúrnom priestore, kde zápasy kniežat s pápežským štátom boli po storočia aj zápasom o líderstvo na Apeninskom polostrove sa v znamení kríža viedli zápasy o všeličo. Kríž však bol okrem symbolu kultúrneho aj symbolom náboženským. Lateránske zmluvy z 11. februára 1929 medzi Mussolinim a pápežom boli vtedy charakterizované ako zmierenie sekulárneho Talianskeho štátu a rímskokatolíckej cirkvi. Vatikán ako „nástupnícky" štát Pápežského štátu sa konečne vysporiadal so zjednotením Talianska. V tomto konkordáte bolo na základe tzv. Albertínskych štatútov zo 4. marca 1848 katolícke, apoštolské a rímske náboženstvo uznané za jediné náboženstvo štátu. Tento konkordát síce prešiel istou praktickou modifikáciou v roku 1948, no jeho znenie ostávalo nezmenené. Až v roku 1985 sa exkluzivita rímskokatolíckeho náboženstva v novom konkordáte medzi Talianskym štátom a Svätou stolicou skončila. Od 25. marca 1985 sa štatút katolíckeho náboženstva v Taliansku zmenil. Zákonom 121 bol zrušený princíp, podľa ktorého sa katolícke náboženstvo považovalo za jediné náboženstvo Talianskeho štátu. Tým bol dodatočne modifikovaný nový konkordát uzavretý medzi Vatikánom a Talianskom 18. februára 1984. Kríže, ktoré ostali po tomto dátume vo verejných a štátnych inštitúciách tam ostali takpovediac „zabudnutým" reliktom minulej doby. No nebol to len kultúrny symbol. Kríž vo vyobrazení zaužívanom v katolíckej cirkvi má svoje špecifiká. Niektoré kresťanské spoločenstvá sa dokonca vyobrazovaniu kríža - zákaz zobrazovať Boha - z duchovných dôvodov vyhýbajú.
Kresťanský kríž a islamská šatka
Pri rozhodnutí ESĽP v prípade Lautsi vs. Taliansko sa debaty neraz uberali aj smerom k islamským šatkám a ich zákazu vo Francúzsku či na tureckých štátnych univerzitách. Kým kresťanský kríž má svoje miesto na kultových či administrativnych cirkevných budovách, používa sa ako rituálny predmet pri niektorých bohoslužbách, v domácnostiach a je rozšíreným symbolom v rôznych variáciach od náboženských predmetov, cez suveníry až po drahé šperky, používanie islámskej šatky (nazývanej najčastejšie burka alebo nikab), ktoré sa ako náboženský symbol dočkalo odsúdenia v Turecku (zákaz nosiť ju na štátnej univerzite), vo Francúzsku a najnovšie aj na niektorých kurzoch káhirskej sunnitskej univerzity Al-Azhar je kvalitatívne iného charakteru.
Paradoxne - variácie šatky, ktorou sa zahaľujú v rôznej miere stúpenkyne islamu majú v tomto smere o dôvod viac aby boli rešpektované. Keď vo francúzskom parlamente Nicolas Sarkozy 22. júna tohto roku povedal, že problém burky nie je náboženským problémom, ale že ide o problém slobody a problém dôstojnosti ženy, zožal potlesk celého zhromaždenia. Podľa Sarkozyho nie je burka náboženským symbolom, ale znakom podriadenosti a poníženia žien. Jeho slová o tom, že burka nie je na území francúzskej republiky vítaná, lebo Francúzi nemôžu vo svojej krajine akceptovať ženy, ktoré sú uväznené za mrežami svojich závojov, odrezané od akéhokoľvek sociálneho života a zbavené osobnej identity sú len interpretáciou jeho videnia tohto problému. Je však pravdou, že nielen konzervatívne spoločenské kruhy ale aj široká verejnosť je v súčasnom západnom svete svedkom toho, ako povrchne prezentovaná sexualita cez obnažené ženské telo či skryté alebo otvorené používanie erotického podtónu zaujala v marketingovej a mediálnej komunikácii neodmysliteľné miesto.
Odmietnutie tohto trendu z náboženských dôvodov nie je pri používaní burky len symbolické. Zahalená žena sa tým chráni pred očami verejnosti a svoju identitu si v protiklade k vysvetleniu Nicolasa Sarkozyho chráni. Inými slovami: jej telo nie je na rozdiel od „reklamných" tiel „na predaj". Odmieta tým mentalitu zvecnenej a všeobecne dostupnej lacnej sexuality a povrchnej ženskosti. Tento osobný postoj prejavuje svojim odevom v kombinácii s burkou stále viac moslimiek. Mnohé z nich vyrástli v už v Západnej Európe. Je možné zakázať snahu o mravnú integritu, ktorá sa dosahuje takýmto spôsobom? Nebolo by zmysluplnejšie uvažovať o hraniciach a sankcionovať práve infláciu sexuálnych symbolov?
Kríž na stene je v tejto perspektíve len symbol. Šatka je aj súčasťou odevu, ktorá primárne chráni ženské telo pred očami verejnosti a zároveň vysiela signál. Tento mravno-rituálny rozmer ženského odevu má svoju obdobu aj v západoeurópskej civilizácii. Sú ňou závoje rehoľných sestier či členiek mníšskych rádov zakrývajúce minimálne vlasy, niekedy aj čelo a časť tváre. Podobné dôvody pre pokrývku hlavy majú aj ženy v niektorých vetvách židovstva.
Symboly a amulety
Hans Georg Gadamer vo svojom diele Wahrheit und Methode hovorí o tom, že symbol nie je vonkajším znakom, ale znakom vnútorným. Vonkajší znak sa musí spájať s niečím, čo je vo vnútri ľudského vedomia. Len vtedy má vonkajší symbol svoju výpovednú hodnotu. V prípade kresťanských symbolov ide o to, či kresťanskosť, na ktorú symboly poukazujú je v človeku a jeho životnej praxi skutočne prítomná. Či symbol ako tá časť rozlomenej pečate, ktorá sa prikladá k jeho významu vo vnútri človeka má skutočne k čomu zapadnúť a či sa tak vytvorí skutočný pôvodný obraz a znak. Pripisovať symbolom silu zázračných amuletov či magických predmetov nemožno. Pre osobný život človeka sú však potrebné aj symbolické postoje, úkony a predmety. Pripomínajú mu ľudskú hĺbku, dôležité životné okamihy, jeho duchovné korene. Kríž na stene štátnej školy takúto výpovednú hodnotu nemá, ak vo vnútri tých, čo do týchto škôl chodia bije aj iné ako kresťanské srdce. Preto to zaváňa jeho profanáciou či niečím, čo robí z kríža zázračný amulet.
Miera do akej bol tento kresťanský symbol niektorými reprezentantmi kresťanstva skompromitovaný je dôvodom navyše na zamyslenie. Dokonca aj v Taliansku. Ba dokonca práve tam. Rozhodnutie ESĽP v prípade Lautsi vs. Taliansko je z právneho hľadiska logické a vyargumentované. Pri hlbšom pohľade by takéto rozhodnutie mali vedieť rešpektovať a pochopiť aj predstavitelia cirkví aj ich radoví členovia. To, aký osud čaká kresťanské či iné náboženské symboly v dnešnej Európe je len a len v rukách Európanov. Možno príde obdobie, keď sekulárny štát bude odmietnutý a Európa sa vráti ku konfesionálnym a náboženským štátom. Nechajme sa prekvapiť. Zatiaľ tomu tak nie je.
text bol uverejnený v časopise Žurnál 48/2009 a prevzatý tu
