Nie som komunista. To neznamená, že budem neoľudákom...

Autor: Miroslav Kocúr | 25.9.2008 o 7:00 | Karma článku: 8,88 | Prečítané:  2594x

Návrat komunistov k moci je z pohľadu niektorých súčasníkov - napr. pána poslanca Palka - možno veľký požiar. Podľa mňa ide aj o konjunktúru tých, ktorých neodradí žiaden režim od toho, aby uspokojovali v prvom rade vlastné mocenské záujmy. Avšak pri pohľade na to, ako sa niektorí súčasní politici prihovárajú za očistu spoločnosti od tejto názorovej skupiny sa vynárajú aj iné súvislosti. "Tí hore" sú tam, kde sú, lebo im je úplne jedno, za „koho kopú" - či už to bola tá alebo oná strana.

ako ovce...ako ovce...free foto

 

Na otázku reportéra, či sa slovenská spoločnosť fašizuje odpovedal pán poslanec Palko: „Vidím tu  návrat komunistov k moci. Veľký požiar. Takže sa nezaoberám malou povodničkou." Podobne František Mikloško v profilovom rohovore s Karolom Sudorom prezentuje svoje insitné náboženské predstavy o tom, ako pomazaná hlava kňaza a prezidenta Tisa mala byť posudzovaná inak ako posúdená bola. Podľa neho Jozef Tiso ako kňaz nemal byť popravený. Priznáva však jeho morálnu aj politickú zodpovednosť za deportácie slovenského obyvateľstva v období existencie Slovenskej republiky v rokoch 1939-1945.

Právo, morálka a emócie

Nejdem vstupovať do trestnoprávnej dimenzie tohto problému. Otázka miery justičnej spravodlivosti je predmetom posudzovania právnej vedy. Proces s Jozefom Tisom bol v danom povojnovom historickom česko-slovenskom kontexte aj politickým procesom. Jozef Tiso bol súdený ako politik, a preto ani nebolo možné nevidieť ho ako politický proces. Trest smrti bol podľa všetkého v duchu vtedajšej legislatívy ČSR jednou z legitímnych možností súdu.

Z morálno-teologického hľadiska je jednoznačné, že Jozef Tiso ako prezident SR umožnil alebo osobne viedol spoločenské procesy, ktoré s kresťanským humanizmom a kresťanskou morálkou boli v priamom rozpore. To, ako to posúdi Najvyšší sudca, je v jeho jurisdikcii a pri známom delení posmrtného katolíckeho priestoru má Jozef Tiso stále otvorené nebo, očistec aj peklo. Tak ako každý z nás. Tam naša moc nesiaha aj keď určite máme svoje osobné pohľady na to, ako to „tam" bude či ako by to tam malo vyzerať.

Na emocionálnej úrovni tomuto konštatovaniu prezidentského kandidáta KDS v istom zmysle rozumiem. Z rôznych dôvodov má katolícky kňaz vo vedomí veriacich privilegované postavenie. Toto vnímanie je však postavené na čisto teologických a náboženských predstavách. Na základe služobného postavenia sa bohoslužobné úkony kňazov pri krstoch, spovediach, omšiach a niektorých ďalších činnostiach nemôžu kvôli ich platnosti či cirkevnoprávnej istote spochybňovať. Majú vlastne postavenie mágov, ktorých rituálne slovo nemožno spochybniť. Toto bol aj jeden zo základných sporov reformácie s dovtedajšou katolíckou praxou.

Klerik - nedotknuteľný symbol

Má klerik - kňaz, biskup alebo pápež - , ktorého morálna integrita je v očiach veriacej  či cirkevnej verejnosti otázna aj naďalej túto „magickú" kňazskú moc? Odpoveďou pápežskej teológie bolo jasné áno. Preto jedinou možnosťou ako zbaviť klerika vplyvu bolo jeho upálenie (sic! - horiaci katolícky kňaz Jan Hus), v civilizovanejšej podobe absolútna izolácia a pozastavenie či zákaz vykonávania kňazskej služby (Chardin, Drewerman, Boff  etc.). Išlo o to, aby takýto klerik prestal verejne „čarovať", lebo jeho „kúzla" boli stále funkčné. Reformátori presadzovali postoj, podľa ktorého veriaci majú právo odmietnuť služby skorumpovaného kléru, aj keď jeho kňazská činnosť naďalej požívala dôveru rímskej nomenklatúry a jej vazalov - miestnych biskupov. Zaiste - je to ešte trochu komplikovanejšie no pre tento prípad toto vysvetlenie postačuje. Táto prax pretrváva dodnes.

To, že si František Mikloško pri svojom vysvetlení  tzv. pomazania pomohol starozákonnými interpretáciami mu vôbec nevadí. Dynastické kňazstvo bolo inštitúciou judaizmu. Tzv. pomazaným bol totiž kráľ, nie jeho kňazi. Tí sa ako členovia kňazského Áronovho rodu už ako kňazi rodili. Mimochodom -  dodnes si istá vetva judaizmu vedie pomerne spoľahlivú evidenciu tých, ktorí by v prípade obnovenia kultu v jeruzalemskom chráme mohli opäť začať ako kňazi rituálne slúžiť v duchu chrámovej tradície a rituálnych predpisov. Mladík z Nazaretu - Ježiš - bol žid no nepochádzal z tejto kňazskej dynastie. Bol to prostý tesár a laik. Podľa všetkého to bol slobodný remeselník.  Pravda, trochu radikálny. Nemal doložiteľné rabínske vzdelanie podobné jeho súčasníkom napr. tomu, ktoré mal Šavol známy ako Pavol z Tarzu.  To, že Ježiš padol za obeť práve náboženským fanatikom svojej doby, je len malá nepodstatná ilustrácia a začiatok nepodstatnej povodničky. Titul Kristus z gréckeho pomazaný - mu bol Pavlom pripísaný až neskôr, keď sa ukázalo, že on bol aj niečím iným ako len tesárom.

Občianska spoločnosť a cirkevná ideológia

Občianska spoločnosť nemôže akceptovať ideologické interpretácie jednej úzkej a názorovo veľmi problematickej skupiny. Naviac ak jej názor, z ktorého vychádzajú aj názory Františka Mikloška, nestoja na serióznom religionistickom ani teologickom bádaní. Tam vládne ohľadom pohľadu na pojem kresťanského novozákonného kňazstva pomerne široký konsenzus. Cirkevná prax jednotlivých cirkví však tieto názory často odmieta. Stále zotrváva na úzko konfesionálnom pohľade, ktoré je podmienené a podporuje ten model cirkvi, ktorý „potrebuje" zdôvodniť - absolutistickú monarchiu - katolícka cirkev - alebo nejaký voľnejší model - ortodoxné a iné cirkevné zoskupenia. Samozrejme aj tu jestvuje veľa teologických či historických pohľadov na kňazov, pastorov, kazateľov a ich súčasného chápania či príležitostí a ohrození ich budúcnosti. Koľko cirkví, toľko názorov.

Slovensko a niektoré fakty

 Rasová protižidovská legislatíva, arizácie, pogromy. Desaťtisíce spoluobčanov naložených do nákladných vozňov. Následne nútené práce, plynové komory, umárajúce pochody smrti... Oprašovanie a oslava tohto fašistického blahobytu. Gardistické symboly opreté o oltár počas zádušnej omše. Toto je v Slovenských reáliách niečo, čo si zaslúži konečne vecnú pozornosť, ktorá bude zbavená náboženského, cirkevného či historicko-revizionistického relativizovania. Historický kontext pomáha chápať súvislosti a východiská toho, čo stojí za tým , čo sa na našom území dialo. Nemení to však  nič na tom, že sa to stalo a že to malo jednoznačný a merateľný etický rozmer. Ostali tu prázdne domy, do ktorých sa nikto nevrátil. Tí ktorí sa vrátili, našli vo svojich domoch „nových majiteľov" - arizátorov, ktorí sa čudovali tomu, že čo tam oni - dávno deportovaní - chcú. Mnohí sa nevrátili preto, lebo zahynuli v plynových komorách, počas transportov vo vlakoch, pri nútených prácach či počas pochodov smrti. Arizátori ostali v ich príbytkoch v niektorých prípadoch dodnes...

Jozef Tiso videl v katolicizme tak ako ho chápal on, vrchol nacionalizmu a kresťanského národného socializmu. Možno práve preto sa za jeho život a dielo stavajú nie menšie „pomazané" hlavy ako Jeho Eminencia kardinál Korec či Jeho Excelencia arcibiskup Sokol. Je pravda, že tých a pána prezidenta Tisa bežní smrteľníci nesmú súdiť? Ja si myslím, že nielenže môžeme, ale máme dokonca aj povinnosť. Nie v zmysle súdneho tribunálu, či definitívneho odsúdenia. Máme povinnosť posúdiť to, čo prezident a kňaz Jozef Tiso konal a čo nad akýkoľvek historický kontext ostáva nemenné a univerzálne platné - ľudská dôstojnosť v duchu kresťanského aj univerzalistického humanizmu. Vražda ostane vraždou aj keď sa udeje desaťtisícekrát podľa zákonnej úpravy a v réžii totalitného režimu.  

Kolektívna slovenská výhrada vo svedomí

Je jasné, že svedomie verejnosti bolo otupené, zdalo sa to normálne a závisť, zášť či iné nízke emócie masírované protižidovskou  štátnou propagandou spoľahlivo vyrábajú alibi pre takéto konanie ešte aj desaťročia po týchto udalostiach. Tieto alibi potrebovali tí, ktorí sa v tej dobe týchto činov aktívne zúčastňovali. Je pozoruhodné, ako sa táto potreba historického alibizmu preniesla do agendy súčasných extrémistických skupín či neoľudáckych zoskupení. Pozorným skúmaním a hľadaním súvislostí by sme v rodostrome tohto alibizmu našli neraz na jeho počiatku arizovaný príbytok, odvezeného suseda, ctihodného gardistu či poslanca Snemu či funkcionára vtedajšej miestnej samosprávy. Nič nie je silnejšie ako lojalita ešte neodhalených spolupáchateľov. Prestáva to však byť len doména extrémistov či iných marginálnych skupín.

Z takýchto „poryvov" sa nám na Slovensku vytvára nová tolerovaná subkultúra plná nenávisti, xenofóbie a šovinizmu. Zlieva sa do názorového prúdu, ktorý pri pohľade na komunistické strašidlo, ktoré vidí pán poslanec Palko javí len ako povodnička. Takáto povodnička, skutočne nestojí za reč. Nie je to vlastne ani povodnička. Je to spoľahlivo vyregulovaný potôčik, ktorým odtiekla zo Slovenska židovská, rómska, česká a iná ... krv. Svojich hovorcov má táto subkultúra už aj v slovenskom legislatívnom aj exekutívnom prostredí.

Tento paradox však oblúkom kresťanských „demokratov" dobehol. Vladimír Mečiar si dal opäť trochu záležať a spísal pekný príhovor svojmu najspravodlivejšiemu odborníkovi na justíciu. Daniel Lipšic má podľa informácií, ktoré tento právnický tandem našiel na stole v žilách práve židovskú krv. Oni nemajú s akýmsi pánom Sadikim spoločnú ani kvapku... A to, čo by spoločné mohli mať, je predmetom obchodného tajomstva. Je to stále len povodnička?  

Nie som komunista, to neznamená, že budem neoľudákom...

Návrat komunistov k moci je možno veľký požiar. Ide okrem iného aj o konjunktúru tých, ktorých neodradí žiaden režim od toho, aby uspokojovali v prvom rade vlastné mocenské záujmy. Avšak pri pohľade na to, ako sa niektorí súčasní politici prihovárajú za očistu spoločnosti od tejto názorovej skupiny stojí za zmienku aj niečo iné. "Tí hore" sú tam, kde sú, lebo im je často úplne jedno, za „koho kopú". kSS, SDĽ, HZDSľs, HZDsNSmer, sDkdhSÚ. Doplňte si chýbajúce písmenká a interpunkciu.

Za zmienku však stojí práve už naznačená tolerancia voči inej forme autoritárskeho režimu a zhovievavosť voči nemu vo vlastných radoch. Otupuje to totiž spoločenskú citlivosť verejnosti podobne ako tomu bolo kedysi v roku 1939 a neskôr. Bolo by načase hovoriť o tom, ako kresťanskí politici nepostavili hrádzu nacionalizmu, ktorý hľadal a živil svoju inšpiráciu pri hroboch a pamätníkoch kresťanských národných socialistov vtedy, keď to ešte bolo možné. Verejnosť je po devätnástich rokoch dobromyseľnej naivity voči neoľudáckym názorom v radoch katolíckych laikov a hierarchie a ich zavádzania či mlčania dezorientovaná a pomýlená tam, kde je. Aj zásluhou mlčania kresťanských demokratov vtedy, keď sa zastávali „ľudovca" Mečiara ako zakladateľa novej slovenskej štátnosti, či vtedy, keď sa s porozumením dívali na účasť pána kardinála na vyhlasovaní slovenskej zvrchovanosti, keď považovali agenta Svätopluka za vnútornú záležitosť cirkvi, či vtedy, keď unisono mlčali pri slávnostných zádušných omšiach za pána prezidenta Tisa.

Bolo by preto fajn, keby toto mlčanie ak nebude prerušené hlasnou pravdou (kto ju ešte bude počuť...?)  aj naďalej pokračovalo. Nech sa stane historickým faktom hodným zapamätania. Nech už táto skupina selektívnych moralizátorov neprináša do slovenskej verejnej debaty nové či modifikované dezinterpretácie a zmätok. Sú to totiž nepravdy. Chodu občianskej spoločnosti takýto postoj bojovníkov proti červenej totalite škodí, ak nebojujú zároveň proti zárodkom totality akejkoľvek inej farby. 

Prezidentskú kampaň obdivuhodného človeka Františka Mikloška bude možné využiť snáď aspoň na splatenie tohto dlhu, ktorý podľa mňa jeho generácia kresťanských demokratov voči Slovensku má.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Astronautka z NASA: Vidieť Zem oproti čiernote vesmíru je neuveriteľné

Ako vyzerá tréning a ako sa astronauti pripravujú na zlyhania.

SVET

Minúta po minúte: Merkelová môže byť štvrtýkrát kancelárkou

Jej konzervatívci vedú nad druhými socialistami Martina Schulza.

SVET

Merkelová bude pokračovať. Nikto však nevie ako, hovorí analytik

Nemecká kancelárka je istou víťazkou nedeľných volieb už teraz.


Už ste čítali?