Vydať sa na zaprášené chodníky

Autor: Miroslav Kocúr | 30.6.2014 o 14:26 | (upravené 1.7.2014 o 10:01) Karma článku: 11,07 | Prečítané:  5509x

Cirkevné dianie je tak trochu ako futbal. Každý mu rozumie, kvalifikovane ho komentuje a vynáša kvalifikované súdy na adresu jeho špičkových protagonistov. V týchto dňoch je to ešte jednoduchšie pochopiť, keď vidíme ako masy fanúšikov napĺňajú brazílske štadióny. Plní emócií si vymieňajú názory na verdikty rozhodcov aj na výkony hráčov. Pri niektorých verdiktoch rozhodcov však nemusíme byť nabití informáciami z ich nelacných kurzov a vidíme, že sa jednoducho sekli.

Keď uruguajský ostrostrelec uhryzol do ramena brániaceho talianskeho hráča rozhodca to nevidel a zrejme to nevideli ani masy na štadióne. Je zaujímavé ak v dnešnej dobe nie je možné angažovať videorozhodcu, ktorý by v reálnom čase podobné situácie operatívne riešil, kým to ešte má význam. Ak by bol Suarez okamžite vylúčený, je len ťažko predpokladať, že by sa zápas vyvíjal tak ako sa vyvíjal ďalej.

Rozhodnutia v reálnom čase

Niektoré kroky a rozhodnutia jednoducho majú význam len vtedy, ak sa urobia v reálnom čase, ktorý je ešte morálne prijateľný pre dotknuté strany. Je to niečo podobné ako keď sa Jan Hus dočkal ospravedlnenia za svoje slobodné a hlasné uvažovanie až po pár storočiach. Je to jednoducho neskoro. Svet a život cirkvi sa odvtedy pohol iným smerom a spustil procesy, ktoré žili svojim životom a Jan Hus prišiel mimochodom o život. Jednoduchým upálením. Za živa.

Kto je odborníkom na cirkev

Teologické úvahy o tom, čo všetko by mal alebo nemal spraviť pápež František  z pera teológov v predchádzajúcich textoch je preto dobré doplniť aj o pohľad ľudí, ktorí nie sú teologicky vzdelaní ale vidia kontext, v ktorom sa jeho pôsobenie realizuje. Vtipné konštatovania alebo trpká irónia ohľadom toho, že na Slovensku sa Františkove zmeny realizovať nebudú nie sú totiž celkom pravdivé.

Mentalita odmietania či rezervovanosti otvoreného prístupu k úlohe rímskokatolíckej cirkvi a postaveniu kresťanstva v dnešnom svete nie je len slovenským špecifikom. Aj vo svete je veľa ustráchaných ľudí, ktorí odvážne Františkove tézy nevedia a nechcú prijímať. Prečo je to tak? Po predchádzajúcich štyroch textoch pripájam komentovaný text „neodborníka“ a neteológa Chrisa Lowneyho. Jeho postrehy sú hlasným vyjadrením úvah, s ktorými som sa okolo seba v súvislosti s Františkovým pontifikátom stretol. Je zaujímavé pozrieť sa na jeho tézy z perspektívy globálneho vývoja ako aj z perspektívy úrovne slovenskej diskusie na túto tému.

Podľa môjho názoru kvalifikovaná a otvorená diskusia na Františkovo pôsobenie na Slovensku neprebieha. Jeho pontifikát kontrastuje s konaním slovenských biskupov, ktorí sú vnímaní predovšetkým v súvislosti s prípadom odvolania arcibiskupa Bezáka, „zablokovanými“ debatami o národnej stratégii ľudských práv, polemikou o kultúre života a smrti či politickými pozíciami niektorých biskupov pri podpore tej ktorej strany či vlády značne polarizujúco.

Mojou ambíciou nie je vstupovať do vnútrocirkevnej diskusie.  Mám chuť skôr ponúknuť niekoľko textov a následných komentárov práve tým čitateľom, ktorí o podobnú diskusiu kresťanského uvažovania o svete a jeho problémoch majú záujem a zároveň ich súčasní kresťanskí „hovorcovia“ svojimi odpoveďami skôr iritujú ako motivujú k ďalšiemu dialógu. Snažím sa naznačiť, že úprimná snaha Františka spraviť z rímskokatolíckeho kresťanstva  priťažlivý životný model sa neudeje bez otvoreného a kritického dialógu na lokálnej úrovni u nás na Slovensku a že k tomu musia angažovaní a kriticky uvažujúci kresťania nájsť chuť aj odvahu.

Zdá sa mi, že opäť sa môže stať, že so špinavou vodou nezvládnutej diskusie na témy, kedy sa kresťanský pohľad na spoločenské problémy presadzuje len silou fundamentalistických a zjednodušených interpretácií, bude vyliate aj „dieťa“ akejkoľvek hodnotovej ukotvenosti ďalšieho vývoja spoločenského diskurzu.

Chris Lowney si myslí[i], že pápež František sa snaží podnietiť masívnu kultúrnu zmenu v rámci katolíckej cirkvi. Vidí odtlačky prstov svätého Ignáca z Loyoly v pápežovej spiritualite ako aj v jeho štýle vedenia.

Píše:„Kto je Jorge Mario Bergoglio?“ opýtal sa pápeža Jezuita Antonio Spadaro počas teraz už slávneho augustového interview. Kým väčšina politikov a celebrít by sa úporne snažila o odpovede, ktorými by sa snažili o vlastnú reklamu v rámci tejto „softbalovej“ otázky, tu je čo povedal pápež: „Som hriešnik.“ Prevzal tak jednu zo stránok  Duchovných cvičení Ignáca z Loyoly, ktorá zahŕňa niekoľko ťaživých meditácií na tému osobného hriechu. „Budem sa na seba dívať ako na ranu a vred, z ktorého vyšli také veľké hriechy.“

Avšak tu nejde vo Františkovej a Ignácianskej spiritualite o lúzerské rozprávanie. Je to otvorené rozprávanie o ľudskom položení. A aj keď postmodernisti v kozmopolitnom New Yorku môžu odmietať katolícke „reči o hriechu“ toto všetko môže rezonovať s pápežovou víziou cirkvi ako „poľnej nemocnice“ ktorá sa zameriava na prvú pomoc. Všetci, vrátane pápeža robíme chyby avšak napriek tomu  nás Boh bezpodmienečne miluje.

Omyl ako cesta zlepšovania

Konštatovanie, že aj pápež robí chyby je určite trúfalé. Nie je to však nič nezvyčajné. Mýliť sa je ľudské a ochota priznať si omyl či nedostatočné zhodnotenie situácie je mierou veľkosti človeka. Len odvaha robiť rozhodnutia nás posúva k novým objavom, poznaniu či riešeniam súčasných spoločenských aj osobným problémov a výziev. Odvaha spraviť nedokonalé rozhodnutie je lepšia ako strach urobiť dokonalé rozhodnutie, ktoré ostane len v rovine teórie.

Osobná zodpovednosť alebo Boží automat?

Vnímať  cirkev a pápežstvo ako čarovnú skrinku na odpovede na všetky otázky je lákavý a rozšírený prístup. No je to niečo ako presúvanie zodpovednosti. Úprimne som bol viackrát prekvapený ako veriaci ľudia z iných kresťanských komunít, ktorých roky stretávam, závidia katolíckemu duchovenstvu – pápežovi, biskupom a kňazom – ich moc. Bez diskusie sa im podriaďujú farnosti, diecézy, celý svet.

Nielen na Slovensku  (aj keď u nás sa to deje akosi prvoplánovo, že staručký kardinál podporí v prezidentskej kampani premiéra či keď sa iní politici snažia ukazovať na významných cirkevných podujatiach v prvých „laviciach“ )  sa na biskupskú konferenciu dívajú mocnári s úctou a nechcú si ju pohnevať. Politický oponent je vystavovaný vážnej kritike avšak tí, ktorí majú cirkevný vplyv, sú mocnými vnímaní ako potenciálne ohrozenie no aj ako príležitosť využiť ich vplyv v politickom vplyve či zápase.

Moc a jej bezmocní

Predstavení nekatolíckych kresťanských komunít by neraz radi mali moc katolíckych monarchov, ktorým sa bez diskusie podrobia všetci a nepodrobení sú účinne ostrakizovaní, marginalizovaní či inak umlčaní a zbavení vplyvu. Aspoň na mentálnych hraniciach. Jan Hus predsa len bol účinnou lekciou.

Preto tak bije do očí Františkovo rozhodnutie konzistentne preferovať iné, menšinové či inak znevýhodnené skupiny – chudobných, sociálne znevýhodnených, afrických utečencov, opatrné vnímanie a „neodsúdenie“ homosexuálov. Preto tak citlivo verejnosť sleduje jeho kroky smerom k vatikánskej kuriálnej byrokracii, vatikánskej banke, jeho osobnému životnému štýlu a jeho jednoduchým ale zrozumiteľným symbolickými gestám, keď nebýva v pápežskom apartmáne a keď sa vozí na aute nižšej ako strednej triedy.

Lowney pokračuje ďalej a prináša ilustratívne príklady:

Toto je celoživotný Bergogliov refrén. Kým som písal text: Pápež František: Prečo vedie takým spôsobom akým vedie, komunikoval som s rôznymi Jezuitmi, ktorí sa učili pod jeho vedením, keď bol rektorom veľkého Jezuitského seminára. Jezuita Hernán Parades mi povedal: „Pre Bergoglia bolo dôležité, aby sme sa mali radi takí, akí sme.“ Parades sa podelil so zaujímavou andekdotou o ekvádorskom kolegovi, ktorý si jedného dňa hrdo obliekol tradičný odev, na ktorom boli vyobrazené lamy. Argentínsky seminarista jeho odev vysmial ako keby bol nejakým neokrôchancom, ktorý práve prišiel do veľkého mesta.

A tak Bergoglio pozval Argentínčana, aby tento odev jeden deň nosil a bol tak pre celú komunitu chodiacou meditáciou. Každá osoba sa teší základnej dôstojnosti, a zaslúži si taký rešpekt ako je jej právo narodiť sa. Božia nepretržitá láska sa neobmezduje na to, čo si o nás myslia iní alebo na to do akej miery sme hriešni. Toto kľúčové posolstvo katolicizmu a Ignácových Duchovných cvičení je základom Františkovej vízie cirkvi. V rozhovoroch, ktoré poskytol, hovoril o cirkvi ako o „domove pre všetkých a nie len ako o malej kaplnke, do ktorej sa zmestí len malá skupinka vyvolených ľudí.“

Keď navštevuje utečencov v Lampeduse, objíma telesne postihnutých na Vatikánskom námestí, hovorí o tom, že chce cirkev, ktorá by tu bola „pre chudobných“ alebo keď nás povzbudzuje k tomu, aby sme šírili správy o Božom milosrdenstve, implicitne hovorí, že naša kaplnka je stále príliš malá. Ešte sme z nej stále nespravili domov pre všetkých a dať to do poriadku je povinnosťou každého katolíka, pretože v ignaciánskom pohľade pápeža nie sme všetci len hriešnikmi, ale každý z nás osobne je aj povolaným hriešnikom, povolaným k práci spolu s Ježišom a šíriť Ježišovou dobrú zvesť. Tým sa dostávame k druhej závažnej Ignaciánskej téme v Spadarovom rozhovore: duch hraníc.

Propaganda alebo niečo iné?

Pre mňa osobne je otázkou, prečo sa pápež necháva fotiť pri návšteve trpiacich a chudobných ľudí. Nie je to tak trochu propaganda? Nie je to zneužívanie obrazu a mediálneho priestoru na získavanie lacnej popularity, či citové vydieranie verejnosti? Ak takéto kroky ostanú len symbolickým gestom a nepremietne sa aj do praktických krokov, smerujúcim k sprehľadeniu pôsobenia cirkvi v dnešnom globalizovanom svete ťažko to bude možné vyvrátiť. Prípad arcibiskupa Bezáka je v tejto perspektíve tiež dôležitým lakmusovým papierikom do akej miery sa verejné mediálne symbolické konanie Františka premieta aj do konkrétnych krokov exekutívy, ktorú vedie a ako aj do cirkevnej legislatívy, v rámci ktorej je najvyšším zákonodarcom. Najnovšie informácie, ktoré nesú v sebe trpkú príchuť ambivalentnej účelovosti k tomu priamo nabádajú.  Zvlášť ak pri minulotýždňovej všeobecnej  audiencii médiá priniesli správu, že meno odvolaného slovenského arcibiskupa bolo Františkovi len povedomé.

František povedal, že pôvodne ho Jezuiti priťahovali z troch dôvodov. Jedným z nich bol „misionársky duch“. Ignác z Loyoly povzbudzoval Jezuitov aby žili „s jednou nohou zdvihnutou“vždy pripravení chytiť sa budúcej príležitosti. Rovnako zaviedol špeciálny štvrtý sľub poslušnosti pre Jezuitov, ktorí prešli plnou formáciou: byť vždy k dispozícii pápežovi na prípadné vyslanie do misií.

Toto nastavenie mysle uvoľnilo výnimočnú odstredivú energiu medzi Jezuitmi prvých generácií, ktoré ako je známe došli až na hranice vtedy Európanom známeho sveta. Pápežova vlastná krajina Argentína, napríklad, je stále posiata ruinami pozoruhodne inovatívnych usadlostí – takzvaných Paraguajských redukcií – ktoré Jezuiti priekopnícky zakladali spolu s pôvodnými obyvateľmi.

Avšak František nás pozýva porozumieť „hraniciam“ oveľa expanzívnejším spôsobom. Hranice katolicizmu 21. storočia totiž menej súvisia s geografiou a viac s tými, ktorí nevidia veľký význam v organizovanom náboženstve alebo ktorí boli prehliadaní alebo vylúčení. Pápež povedal vo svojom interview, že obdivoval Jezuitu O. Petra Fabera a jeho „dialóg so všetkými... dokonca aj s jeho oponentmi“.  A pápež povedal, „pokúsme sa byť cirkvou, ktorá nájde nové cesty, ktorá je schopná vystúpiť zo seba a ísť k tým, ktorí nenavštevujú bohoslužby, k tým, ktorí odišli alebo sú indiferentní.“

To nie je snaha sa zapáčiť. Je to jeho stratégia. Ďalší jezuita, s ktorým som robil interview do projektu mojej knihy povedal, že o. Bergoglia raz požiadali aby sa stal zodpovedným za novú farnosť v chudobnej štvrti a angažoval niekoľkých seminaristov aby mu pomáhali. V čom? Nuž aby sa prechádzali po štvrti. Aby sa stretli s každým, nielen s tými, čo chodia do kostola. Aby vyhľadali najchudobnejších a videli ako sa im dá pomôcť. Keď sa seminaristi vrátili z týchto návštev, Bergoglio mal vo zvyku kontrolovať čie topánky boli zaprášené – kto ukázal ducha hraníc, aby sa stretol s ľuďmi tam, kde naozaj žili.

Potom, čo tím zistil, akí chudobní sú ich susedia, si jeden jezuita spomína, že Bergoglio povedal niečo v tomto zmysle: „Nemôžeme tu len posedávať so založenými rukami, kým my máme všetko a tí ľudia nemajú dokonca ani dostatok jedla.“ A tak začali konať. Postavili na pole veľký hrniec a otvorili jednoduchú vývarovňu polievok.

Tento neúnavný, energický a inovatívny štýl je fundamentálny „duch hraníc“, ktorý chce František podnietiť. Vo svojej homílii v deň svojho zvolenia povedal: „Náš život je cesta a keď sa zastavíme, keď sa prestaneme hýbať, veci sa začnú vyvíjať zle.“ Hranicou je teraz susedná štvrť, nie druhý koniec sveta. Jasne to uvidíme keď prijmeme veľkú mantru Ignaciánskej spirituality, na ktorú sa odvoláva pápež: nachádzať Boha vo všetkých veciach. To znamená nachádzať Boha prítomného nielen v našom eucharistickom pokrme ale aj v personálnom vybavení tých „poľných nemocníc“ ktoré budú liečiť utrpenie, odcudzenie, beznádej alebo chudobu našich susedov.

Chris Lowney ako úspešný manažér a dobromyseľný laik stavia a verejne formuluje očakávania, ktoré spája s pápežom Františkom. Otvorenosť, s ktorou komentuje Františkovo pôsobenie sa neskrýva za prázdne frázy. Naopak, to čo je na pápežovi Františkovi autentické vystupuje v jeho vyjadreniach jednoznačne do popredia ako emblematické konanie. Konanie, ktoré má inšpirovať, ktoré má pretvárať každodennú lokálnu realitu svetovej cirkvi. Kresťanstvo má šancu stať sa autentickým ak tieto očakávania budú rozmenené na drobné. Ak sa k spoločnej zodpovednosti budú môcť účinne prihlásiť všetci.

Opatrné  prizeranie sa biskupov a kňazov celého sveta na to, čo robí František, je však viac ako len slovenským špecifikom. Kompaktný svetový biskupský zbor bol vymenovaný za posledné desaťročia  Františkovými predchodcami. Rímskokatolíckych biskupov  je vyše päť tisíc. Otvorení kritici z teologických radov či z radov episkopátu boli odsunutí na okraj cirkevného aj akademického pôsobenia a ich vplyv sa tým výrazne limitoval. Tým dali Ján Pavol II. a jeho prefekt vieroučnej kongregácia a jeho neskorší nástupca jednoznačne najavo, že lojalita je v cirkevnom systéme podobne ako v každom inom systéme tou najdôležitejšou hodnotou. Takmer pol milióna katolíckych kňazov prešlo sitom výberu biskupov. Personálna politika a jej model nemôže „bežať“ lepšie. Charakterizuje ju ideologická a mocenská jednoliatosť, ktorá je predmetom obdivu veľkých korporácií aj malých cirkví. O „napoleónov“ a „pápežov“ pápežskejších ako pápež nikdy nie je núdza.  Pravda o krízovom vývoji v rímskokatolíckej cirkvi v súvislosti s netransparentnými kauzami ekonomického či morálneho charakteru zvlášť v prípadoch nezvládnutého vyrovnávania sa s odhaleniami zneužívania mladistvých kňazmi sa na verejnosť nikdy nemala dostať. Aj tak sa to však stalo.

Lowney pokračuje:

Na začiatku tejto eseje som povedal, že podľa mňa sa František snaží podnietiť vo vnútri našej cirkvi rozsiahlu kultúrnu zmenu. Masívnu kultúrnu zmenu? Hyperbola? Dobre, len uvážte perlivosť slov a vyjadrení vybraných z pápežovho rozhovoru o cirkvi, jezuitoch alebo o katolíckom živote: „žite na hraniciach a buďte odvážni“, „buďte kreatívni, veľkorysí, hľadajúci“, „hľadajte nové cesty“, „veďte dialóg so všetkými ... dokonca aj s oponentmi“.

Nanešťastie, len málo objektívnych pozorovateľov by naplno spájalo tieto vyjadrenia s našou dnešnou cirkvou. František žiada nás všetkých, aby sme pomohli realizovať kultúrnu zmenu, ktorá tieto črty plne zvýrazní. Áno, nás všetkých aby sme ju pomohli zrealizovať.  Okrem iného povedal aj to, že biskupi „musia byť schopní sprevádzať stádo, ktoré ma túžbu hľadať nové cesty“. Nuž, zaprášme si topánky a začnime hľadať nové cesty.

Nádeje a očakávania

Kvôli realistickému pohľadu je dobré povedať, že to, čo sa v dnešnej katolíckej cirkvi deje vzbudzuje oprávnené nádeje kresťanov na celom svete. Globalizovaná spoločnosť prináša do života spoločnosti a jednotlivca spleť komplexných situácií. Ekonomické a sociálne neistoty, kultúrne napätia, civilizačné výzvy a nečakane malý svet, kde začínajú na seba narážať veľmi intenzívne už aj ľudia, ktorí sa v živote nestretli vyvolávajú potrebu istoty, pokoja a zrozumiteľnosti.

Je to príležitosť pre kresťanské komunity pozvať svojich ešte aktívnych členov k zodpovednej spiritualite aj k aktívnej občianskej aktivite. Je to však aj príležitosť pre milenaristické ilúzie, apokalyptické hnutia, šírenie rôznych obáv, strachu a konšpiračné teórie.

Zodpovednosť lídrov a laikov

Je veľkou výzvou pre cirkevné manažmenty aby si vybrali cestu zodpovedného dialógu a hľadania porozumenia. Porozumieť všetkému nemôžeme. Ako však naznačuje František, je možné hľadať spoločné riešenie v záujme spoločného prežitia. A to dokonca tak, že svet sa stane lepším miestom pre život tých, ktorí jeho sympatickému snaženiu veria, ktorým je ľahostajné, ale aj tých, ktorí mu neveria a jeho otvorenosť ich napĺňa obavami.

V tomto procese sa bude aj od radových členov cirkvi vyžadovať viac rozlišovania, osobnej zodpovednosti a ochoty postarať sa o dobré meno kresťanského životného postoja aj vtedy, keď lokálni cirkevní lídri nebudú mať z Františkových krokov a slov vôbec radosť. Nové a otvorené postoje voči spoločnosti ako aj cirkevným lídrom pri interakcii s dnešnou spoločnosťou môžu však čerpať silu len z osobnej viery a presvedčenia, ktoré v reálnom čase nastaví zrkadlo aj samotným lídrom a posunú ich k novému vnímaniu zodpovednosti. Zodpovednosti, ktorá sa nerodí v čarovnej skrinke ale nachádza odvahu práve v sile ducha a intelektuálnej poctivosti. Pravda nie je len filozofická kategória. Je to životný štýl, cesta životom. Pre niekoho má aj imanentnú a personalizovanú podobu.

 

 

[i] Chris Lowney uverejnil tento text v National Catholic Reporter 27. september  2013. Je autorom knihy Pope Francis: Why he Leads the Way He Leads (Loyola Press), bol riaditeľom J.P. Morgan & Co. V súčasnosti je predsedom boardu Katolíckych zdravotníckych iniciatív, jedného z najväčších systémov zdravotníckych a nemocničných systémov). V texte blogu som text Lowneyho od mojich postrehov odlíšil kurzívou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?