Vyslobodenie koncilu

Autor: Miroslav Kocúr | 4.6.2014 o 2:13 | Karma článku: 5,24 | Prečítané:  1565x

 František chce vyslobodiť víziu Druhého Vatikánskeho koncilu zo zajatia. Tak nazval v poradí tretí text hodnotiaci Františkov štart na poste pápeža Richard Gaillardetz. Cirkevná náuka nespadla z neba.

Márne by ste hľladali presné formulácie týkajúce sa pravidiel svätorečenia, pápežského konkláve, postavenia žien v cirkvi či okolnosti biskupskej vysviacky prvého pápeža sv. Petra v Biblii. Kresťanské komunity vždy museli reagovať na životné výzvy v dobe, v ktorej sa s nimi stretli. Niekedy to zvládli skvele. Ako príklad môže slúžiť rozhodnutie otvoriť sa aj iným kultúram a neostať upriamený len na judaizmus. Inokedy sa im to nie celkom podarilo. Môžeme si spomenúť na križiacke výpravy či postoj voči iným kresťanským konfesiám a náboženstvám. Významným medzníkom bol v tomto smere práve Druhý vatikánsky koncil. Dvaja konciloví teológovia, ktorí sa na jeho obsahovej príprave obsahovo podieľali sa stali dokonca reprezentantmi polarizovaných pohľadov. Hans Küng a Joseph Ratzinger skončili napriek tomu, že sa ako mladí teológovia na príprave teologických interpretácií Koncilu podieľali spoločne, na opačných póloch. Taký je život. Hľadanie pravdy predpokladá polemiku. Tesár z Nazaretu o tom vie svoje. (mk)

 

Kto bude „koncilový“ pápež?

Za posledných päťdesiat rokov sme mali päť pápežov. Prví štyria boli na Druhom Vatikánskom koncile buď ako biskupi alebo ako teologickí poradcovaia (peritus). František nemusí byť pápežom, ktorý bol na koncile, avšak veľmi rýchlo sa etabloval ako koncilový pápež. Každý z jeho predchodcov celkom iste rozvinul určité prvky koncilového učenia. Tento pápež však prijal koncilové učenie prostredníctvom svojej špecifickej skúsenosti ako Jezuita, Juhoameričan a prednostne ako človek z pastorácie. Jeho pontifikát predstavuje čerstvú novú fázu v pokračujúcej recepcii Druhého Vatikánskeho koncilu, a to konkrétne tú, ktorá bola formovaná pestrým pokoncilovým vývojom.

 

Cirkev musí vedieť zariskovať

Pápež Benedikt XVI. zdá sa, uprednostňoval menšiu no doktrinálne čistejšiu cirkev. Chcel cirkev ochotnú konfrontovať sa s prenikavými silami sekularizmu. František sa vyjadril, že uprednostňuje obraz cirkvi Druhého Vatikánskeho koncilu ako Božieho ľudu. Jeho slová a skutky evokujú expanzívnejšiu, extrovertnú cirkev, ktorá musí byť „domovom pre všetkých, nielen malou kaplnkou, do ktorej sa zmestí len malá skupinka vybraných ľudí“. Vidí cirkev, ktorá musí riskovať to, že urobí chyby tým, že sa vydá do sveta a bude sa angažovať za ľudí tam, kde sa nachádzajú. Chce cirkev, ktorá bude presadzovať „kultúru stretávania“.

Dialóg počíta s nedorozumeniami

Cirkev, po ktorej volá bude neusporiadanejšia, pretože pripravuje priestor pre poctivý dialóg, vzájomné počúvanie a dokonca aj pre nesúhlas. Napríklad vo svojom nedávnom rozhovore pre Jesuit publications worldwide, uvažuje o tom, čo to znamená „myslieť s cirkvou“. Pre neho sa tento proces začína tým, že sa dostaneme za naše samo-štylizované a často len nám samým slúžiacim kréda. Avšak „myslenie s cirkvou“ znamená oveľa viac ako len škrupulóznu a servilnú poslušnosť voči každému cirkevnému dekrétu. Znamená to myslenie s celou cirkvou a nielen s tými, ktorí v cirkvi niečo znamenajú. Znamená to mať odvahu vstúpiť do komplexnej „siete vzťahov“, žiť vo vnímavej solidarite s Božím ľudom. Znamená to nielen odvolávať sa na neomylnosť cirkevných učiteľov ale aj ako to učil koncil, na neomylnosť veriacej cirkvi.

„Ak sa tento dialóg medzi ľudom a biskupmi a pápežom na tejto ceste a je úprimný“, hovorí pápež, „tak potom je vedený Svätým Duchom“. Volá po reforme poradných a kolegiálnych štruktúr (t.j. biskupských synôd), pretože chce pokornú, počúvajúcu a vnímavo rozlišujúcu cirkev.

Cirkev ako poľná nemocnica, nie nedobytný palác

František zdôrazňuje koncilové učenie, že cirkev je „misionárska zo svojej podstaty“ (Ad Gentes). Jeho výslovná podpora a angažovanie sa za chudobných a marginalizovaných ho viedla k tomu, že vyslobodil teológiu oslobodenia z jej cirkevnej temnice a obnovil ju ako legitímnu a potrebnú odpoveď na misionársky imperatív koncilu. František volá po cirkvi vyslanej na misiu ako nástroj Božieho milosrdenstva a spravodlivosti. „To čo cirkev dnes najviac potrebuje je schopnosť uzdravovať rany a zohrievať srdcia veriacich. Potrebuje blízkosť, dôvernosť. Vidím cirkev ako poľnú nemocnicu po boji.“

Dynamická premena, nielen premiestňovanie nábytku

Nezaujíma ho reforma cirkvi, ktorá sa dostane len k premiestňovaniu cirkevného nábytku. Autentická cirkevná reforma bude v službe misie cirkvi. V prejave pred koordinačným výborom Biskupských konferencií Latinskej Ameriky (CELAM), počas svoje návštevy v Brazílii povedal:

„Zmena štruktúr“ /z nemotorných starých na nové/ nebude výsledkom opakovaného pohľadu na organizačné schémy, ktoré by viedlo k statickej reorganizácii. Bude to skôr výsledok  vyplývajúci zo samotnej dynamiky misie. To čo, prispieva k tomu, že staré nemotorné štruktúry sa pominú, to čo vedie k zmene srdca v kresťanoch je práve misionársky duch.

Revolúcia alebo reforma?

Misionársky koncil inšpiroval misionárskeho pápeža k vytvoreniu misionárskej cirkvi. Niektorí si myslia, že sa veľmi preceňuje Františkov mimoriadny štýl. Je to skvelé, že žije menej okázalo, platí svoje účty a jazdí na 30 ročnom Renaulte. Avšak faktom ostane, pokračuje argumentácia, že na úrovni cirkevnej vierouky tento pápež vôbec nič nezmenil. Ak to vyjadríme jednoducho, čokoľvek by sme  z Františka spravili, ženy ordinované na kňazov nebudú a homosexuáli sú stále vnímaní ako vnútorne neusporiadaní.

Prax ako benchmark

Avšak k čomu je dobré toto rozlišovanie medzi „štýlom a podstatou“? „Podstatou“ v tomto prípade znamená doktrína chápaná ako súbor zásadných konštatovaní neovplyvnený pastoračnou aplikáciou. Avšak toto rozlišovanie má reálne hranice, keďže František neuvažuje o doktríne ako o súbore absolútnych právd. V otvorenom liste talianskemu intelektuálovi a nevercovi František pripustil  svoju zdržanlivosť hovoriť o „absolútnej pravde“ nie kvôli tomu, že bol „relativistom“ ale kvôli tomu, že pre kresťanov je pravda sprostredkúvaná cez osobu, Krista, a stretávame sa s ním v dejinách. Tu pápež stojí pevne na pôde teológie zjavenia vyjadrenej v dokumente Druhého Vatikánskeho koncilu Dei Verbum.

Druhý Vatikánsky koncil ponúkol nový spôsob uvažovania o doktríne. Predstavil doktrínu ako niečo, čo stále potrebuje reinterpretáciu a musíme si ju osvojiť kľúčom pastorácie. Preto František môže trvať na tomto: „Dogmatické a morálne náuky cirkvi nie sú všetky rovnocenné.“ Nachádzajú skôr svoj skutočný pastoračný význam v rámci „ohlasovania v misionárskom štýle, ktorý sa zameriava na podstatné, na potrebné veci.“ Preto si nemyslí, že by kompromitoval doktrínu, keď navrhuje, že zrejme potrebujeme súcitnejšie pastoračné odpovede pre rozvedených a znovu sobášených. Mať pastoračný prístup, v krátkosti, neznamená prehliadať doktrínu, znamená to, že pastoračný „štýl“ dá doktrinálnej „podstate“ zmysluplný obsah so schopnosťou premieňať ľudí a svet.

Prax prepíše teóriu

Prepíše tento pápež kontroverzné cirkevné doktríny? Nie, ale to nie je spôsob ako sa mení vierouka. Vierouka sa mení, keď sa pastoračný kontext posunie a vynoria sa nové pohľady do tej miery, že konkrétna doktrinálna formulácia už viac nesprostredkuje spásne posolstvo Božej transformačnej lásky. Doktrína sa mení, vtedy, keď cirkev má lídrov a učiteľov, ktorí sa neboja všimnúť si nové kontexty a vynárajúce sa súvislosti. Mení sa vtedy, keď cirkev má pastierov, ktorí robia to, na čom nástojil František počas posledných šiestich mesiacov: Zanechajte bezpečie svojich rezidencií, fár a farských kancelárií a biskupských rezidencií. Zbavte sa „malomyseľných pravidiel“, ktoré vás držia uzamknutých a skrytých pred svetom. Choďte sa stretávať s ľuďmi tam, kde sú.

Noví lídri?

Ak sa Františkovi podarí vytvoriť novú generáciu pastoračných lídrov, ktorí sú ochotní stretávať sa s ľuďmi tam, kde sú, ktorí sú ochotní vytvoriť to, čo nazval „kultúru stretávania“,  potom vytvorí podmienky potrebné pre primerané vieroučné zmeny. Tak to funguje.

Uvoľnenie pút

Šesť mesiacov jeho pontifikátu je príliš skoro na to, aby sme vedeli, či sa Františkovi podarí posunúť sa od symbolických kozmetických zmien ku skutočnej štrukturálnej zmene. Avšak vieme, kam chce nasmerovať našu cirkev. Počas posledných piatich dekád, sme boli zavádzaní prázdnym odvolávaním sa na Druhý Vatikánsky koncil, ktoré príliš často len maskovalo  neúprimné snahy dať koncilovému učeniu pevnú historickú podobu. František si želá uvoľniť odvážne cirkevné vízie koncilu a hlboko zasiate hodnoty evanjelia zo zajatia trvajúceho už desaťročia. Trvalo to dlho, kým to prišlo.

 

Richard Gaillardetz |  25. september  2013, Richard Gaillardetz, profesor katolíckej systematickej teológie na Boston College

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?