Krátka úvaha o Igorovi Matovičovi a o všetkom...

Autor: Miroslav Kocúr | 16.1.2012 o 12:00 | (upravené 11.10.2013 o 10:31) Karma článku: 13,52 | Prečítané:  4010x

V e-mailovej schránke mi pristál predvolebný leták Igora Matoviča. Tento neobyčajný človek, ktorý sa vydáva za obyčajného oživil slovenskú politickú scénu priamočiarym zmyslom pre humor a sebavedomými tvrdeniami, ktoré sa zásadne nezhodujú s realitou. Ťaží však šikovne z toho, že únava a neistota voličov, potenciálnych voličov či nerozhodnutých voličov je veľká.

......archiv autora

Prečo...

Ivan Gašparovič v úrade prezidenta je nevyliečená opica za zbabrané prezidentské voľby, kedy sme si vyberali medzi ním a Mečiarom. Stojí za pripomenutie, kto sa pod tento fakt významne podpísal. No ukazuje sa, že verejnosti predhadzované dôvody toho, prečo vtedajšia koalícia nenašla spoločného jedného kandidáta nemusia „sedieť". To je memento, ktoré pri konaní Ivana Gašparoviča musí brať na vedomie tá časť politickej reprezentácie, ktorá nevedela nájsť dohodu o tom, či by prezidentom mal byť Martin Bútora, František Mikloško alebo Eduard Kukan.

Analýzy na túto tému boli početné v čase, keď k tomu došlo a v „osudí" ostali do druhého kola len mená Gašparoviča a Mečiara a Slovensko si pri voľbe „hlavy" štátu vyberalo medzi amnestovaným a neamnestovaným gaunerom. Noc dlhých nožov, Remiášov či Kováčov príbeh boli významnou predohrou. Partitúru tejto skladby zvyškový orchester ešte dohráva. Tí, ktorí vtedy a ani odvtedy nepostavili do prezidentských volieb silného kandidáta, ktorý by Slovensko pred touto „Sofiinou voľbou ušetril" by si mali tento scenár pripomenúť. Trnkové víno, ktoré doteraz podáva Generálna prokuratúra či neohrození harabiniéri v talároch by im mali naháňať strach z čo i len náhodnej podobnosti „koaličnej nespolupráce" pri hľadaní správnych ľudí. Preto majú šancu „vraj"obyčajní ľudia.

Sociálne neistoty a impakt, ktorý prináša do našej krajny eurokríza je druhým momentom, ktorý dáva šancu tým, čo sa vydávajú za „nových" či obyčajných ľudí. Istota v čase neistoty, ktorú ponúka Robert Fico je istotou zábudlivých a zúčastnených. Zábudliví voliči zabudli, že predpovede Roberta Fica o tom, že kríza nezasiahne Slovensko sa nenaplnili. Predseda Smeru to vedel už vtedy, keď to sľuboval. A vedel aj o tendroch a korupcii svojich koaličných partnerov z HZDS a SNS, ktorých uprednostnil pri zostavovaní vlády pred tými, ktorí „kradli" preukázateľne menej.

Zapojenie Slovenska a jeho ekonomická mušia váha vo svetovej a európskej ekonomike mu dovoľuje trendy nie určovať ale skôr ich prezieravo alebo menej prezieravo predvídať a podľa toho prezieravo či menej prezieravo konať. Spôsob ako si vláda v réžii strany SMER dovolila „prehajdákať" to, čo mala starostlivo strážiť, je povážlivý. Dvojciferný rast ekonomiky premenila na istotu pre svojich verných a zúčastnených. Lekári neštrajkovali, učitelia učili, diskriminovaní sudcovia sa súdili  a diaľnice sa stavali na súkromných pozemkoch bez vyvlastnenia a protizákonne.

Tento komfort strany SMER mala sanovať nasledujúca vláda. Skreslené údaje o vlastnom hospodárení, ktorými si SMER kupoval dôveru občanov nie sú ničím iným ako začiatkom gréckej cesty klamania a podvádzania v priamom prenose. Cieľom je udržanie sa pri moci za každú cenu a predĺženie možnosti žiť na úkor budúcnosti štátu no s dobre zabezpečenou vlastnou tlupou. O to zarážajúcejší je hazard tých poslancov  (OKS a SaS), ktorí v októbri nevedeli zaťať zuby a otvorili cestu návratu tejto tlupy. Zvlášť ak sa ukazuje, že ich „samoregulovaná" zásadovosť má isté limity. Gorilie. Frekvencia škandálov, ktoré po páde vlády zahltili slovenský verejný diskurz predčila všetky očakávania. Dovolím si povedať, že to nečakali ani najväčší realisti. O sklamaní idealistov ani nehovoriac.

 

Gorila ako vývojové štádium slovenskej politiky

„Dokument" Gorila môžu ignorovať tí, ktorí zo zásady alebo z pochopiteľných dôvodov tomuto anonymu neveria. Aj keby som ho nechcel poznať, musel by som si ho prečítať. Poslala mi ho kamoška, ktorá štrajkovala s lekármi a je pripravená voliť obyčajných ľudí... Vyznajte sa v tom.

Karikatúry, komentáre a reakcie niektorých osobností na „Gorilu" sú signálom, že obyčajní a mnohí neobyčajní ľudia ho ignorovať nebudú. Ústna ľudová slovesnosť o politickej korupcii a o moci temných síl na Slovensku boli Gorilou obohatené o kapitoly, ktoré ak nie sú pravdivé, sú veľmi pôsobivo vymyslené. A ak Tom Nicholson videl plakať jednu z hlavných postáv tejto gréckej drámy v slovenskom rurálnom prepise, je vysoko pravdepodobné, že mimo jeho pohľadu plačú ešte aj mnohí ďalší, ktorých mená sa do „neprepisu" dostali v neskomolenej a všeobecne známej podobe.

Obyčajní ľudia majú ambíciu krotiť korupciu, bojovať proti politickej korupcii a politikom ako takým. Ak to hovorí politik a poslanec NR SR Igor Matovič, mali by sme tendenciu tomu ako obyčajní voliči veriť. Ale...

 

Obyčajné lustrácie „Gorilou"?

To by Igor Matovič nesmel byť politikom - čím už poslanec NR SR je ak nie politikom - a na svojej kandidátke by pri boji proti zhubnej moci strán nesmel  prevážať v podpalubí vlastnej „nestrany"do parlamentu iné politické strany a ich osobnosti, ktoré rozhodne nie sú nezávislé. Práve táto neúprimnosť, ktorú môžu priaznivci „osobností" a „(ne)strán" ochotne a s nadšením prehliadať je to, čo by malo zneisťovať nádejného voliča „obyčajnosti".

Strany ako OKS či KDS majú svoje opodstatnenie a môžu sa otvorene alebo v koalícii uchádzať o dôveru svojich voličov. Robiť to však takýmto pokútnym spôsobom je síce marketingovo šikovné a možno aj legitímne ale... Práve v týchto (ne)stranách sa volá po morálnej  očiste, integrite a poctivosti. Čo takto sa poctivo postaviť tvárou v tvár realite vlastnej politickej relevantnosti a poctivo sa usilovať o transparentnú koalíciu či samostatný politický postup? Polčas rozpadu takýchto „zašifrovaných" subjektov, ktoré sa krátko po preniknutí do parlamentu snažia o tzv. samostatný politický postup je všetkým  možným len nie krokom k štandardizácii politickej scény. Partokraciu nemôže poraziť strana, ktorá v sebe skrýva hneď strany tri.

Je však možné aj to, že vydavateľ inzertných novín vniesol do politického života projekt interaktívneho marketingu a buduje takto svoj nový konzervatívny politický subjekt, ktorý bude trvalou súčasťou slovenskej politickej reality. To by mu dávalo zmysel. Je potrebné preto pripomenúť, že to bude subjekt, ktorý má v rodnom liste - hľadiac na genofond jeho rodičov - ideologickú výstuž konfesionalizmu, xenofóbie, euroskepticizmu, homofóbie a prostého nacionalizmu skrývajúcu sa za úsmev Igora Matoviča. Tieň Gorily zasahuje aj Obyčajných ľudí a aj najradikálnejší komentátori oznamujú, že lustrácie Gorilou budú neúspešné. Nuž tak.

 

Projekt „obyčajnosti"

Igor Matovič a jeho „koaliční" partneri hovoria o „projekte". Ten je zaujímavým symptómom vývoja politickej scény na Slovensku v ére samostatnosti. Ukazuje sa, že tzv. pravicové politické strany, ktoré majú tendenciu označovať sa za jej pevnú súčasť skôr ako vlastnú konzistentnosť a programovú prácu medzi voľbami uprednostňujú niečo iné. Verejnosť má stále viac dôvodov si myslieť, že rozdiel medzi slušnými a neslušnými politikmi sa definitívne stráca a všetci sú rovnakí. Pokus Ivety Radičovej a jej radikálne rozhodnutie vybrať si po tomto pokuse time out ukazuje, že vnútorný stranícky život má svoju vlastnú logiku. Tak prišli obyčajní ľudia.

Pri pohľade na preferencie najsilnejšej tzv. ľavicovej strany je potrebné povedať aj to, že tejto vnútornej logike pravicovej straníckej politiky rozumie až zarážajúco málo ľudí. Rozpad koalície vlády Ivety Radičovej ukazuje, že jej nechcú rozumieť ani niektoré tzv. pravicové strany. Miera frustrácie, ktorá sa rozhostila po páde pravicovej vlády a následné prestrelky, podozrievanie, miniškandály a megaškandály však sú signálom, ktorý nie je možné bez následkov prehliadať. Po odvolaní  Anny Bubenikovej je stále zrejmejšie, že zrejmé už nie je nič. „Výhercom" bude ten, kto sa ku vnútornej dynamike straníckeho života nikdy verejne nevyjadrí a už teraz usilovne pracuje na hľadaní nových sponzorov.

 

Sú všetci rovnakí?

Moje presvedčenie, že všetky strany nie sú rovnaké je podopreté pohľadom do minulosti aj pohľadom na vládne zostavy vtedy, keď naša krajina prosperovala, napredovala a kedy som sa za slovenský pas nehanbil. Zároveň je nevyhnutné vidieť aj to, že posledný politický vývoj na Slovensku opäť preniesol do medziľudských vzťahov polarizáciu, ktorú si pamätáme z deväťdesiatych rokov.

Jeho zvláštnosťou však je to, že tento jav postihol tú časť verejnosti a politickej reprezentácie, ktorá sa hlásila k ideálom Novembra 89. Ľavicoví „nevšímavci" sú aj naďalej kompaktní a ešte silnejší ako kedykoľvek predtým. A jej vodca pri pohľade na Gorilu významne mlčí. Voliči strany SMER nie sú schopní sebareflexie. Nahrávka hlasu podobného jej vodcovi, či opis stretnutia z Gorily nikoho z elektorátu tejto strany nevykoľají. Príbehy sudcov, prokurátorov, obchodníkov s teplým vzduchom, zháňania peňazí vlastnou hlavou či riadenia mienkotvorných redakcií vytesňujú z pamäti vlastnej aj z pamäti verejnosti. Je to len pochopiteľné. Hra na stratu pamäti a príbehy, ktoré sa „nestali" vedú len k samoamnestii. Morálnej alebo aj právnej. A na obidvoch sa najväčšia ľavicová strana aktívne podieľa odkedy vzala „Mečiara" do vlády.

Slovenská politická pravica či liberálna časť dedičov ideálov Novembra by preto - kým istá viditeľná a merateľné sebareflexia nenastala, nemala asistovať pri legitimizácii gaunerov a nemala  by z nich spraviť „salonfähig" spoločníkov. Ukazuje sa, že odpustenie Mečiarovi a Gašparovičovi nahlodalo ponovembrový politický vývoj viac ako odpustenie komunistom. Je veľa dôvodov si myslieť, že bolo len jeho pokračovaním. Príznačne však malo tých istých protagonistov.

Pri dvadsiatom výročí pádu Berlínskeho múru nemeckí intelektuáli hovorili o tom, že podcenili to, čo východonemecký komunizmus spravil s mentalitou a dušou občanov tejto časti Nemecka. Ich odhad, že znovu zjednotenie Nemecka bude zavŕšené za dvadsať rokov sa nenaplnil. Pri oslavách zvonuzjednotenia opatrne predpovedali, že to bude generačný zápas a ešte aj 40 rokov po páde berlínskeho múru bude výsledok neistý. Zdá sa, že v krajinách, kde komunistická verzia nemala svojho „západného" demokratického pendanta a pána Gaucka, ako to bolo v prípade Nemecka, nebude zápas len generačný ale premietne sa do takpovediac metafyzickej roviny večného zápasu dobra a zla.

 

Možnosti riešenia

Pri úvahách o tom, ako je všetko beznádejne skorumpované je však dôležité okrem nedostatkov poukázať na možnosti riešenia. Ako sa dá  z dnešnej situácie zmysluplne hľadať východisko?

Mechanizmy, ktoré by zabezpečili dôveryhodnú vnútornú kontrolu a transparentné mechanizmy vzniku a fungovania politických strán sa zatiaľ nenašli. Slovami klasika: nie je politická vôľa a teda nie je cesta. Niektorí funkcionári opozičných či koaličných strán navrhujú kritikom vnútorných pomerov v tej ktorej strane aby sa sami stali členmi strany o ozdravenie ktorej majú záujem a sami sa začali angažovať v politickom živote tej ktorej strany. Tento argument má svoje racionálne jadro, no faktom je aj to, že nemusíte byť členom každej politickej strany, aby ste sa ako občan a potenciálny volič dožadovali dodržiavania deklarovaných pravidiel. Oficiálne sú strany platené z daní nás všetkých a všetci sme teda ich zákazníkmi. Daňových poplatníkov však politické strany v období medzi voľbami akosi ignorujú. Majú veľa inej práce...

A tak voličovi ostávajú pri súčasnej úrovni transparentnosti života politických strán len obmedzené možnosti. Prvou možnosťou je, že aj naďalej bude veriť tým svojim, napriek prešľapom a nedôveryhodným či okukaným tváram a hľadať akú takú možnosť ich kultivácie. Prípadne veriť, že sa to spraví samo. Nespraví.

Druhou možnosťou je voliť opäť nejakú novú skupinu „neskompromitovaných" najlepšie obyčajných ľudí. Ďalšou možnosťou je vystaviť politické strany vnútornému tlaku a vymyslieť mechanizmus ako by sa museli vyrovnávať so svojimi skompromitovanými členmi, nominantmi alebo dokonca lídrami.

Pohľad na Elektru je však archetypom toho, ako to u nás chodí. Advokátom nedotknuteľnosti sa pritom stal úplne na začiatku exdisident Ján Čarnogurský. Vraj zakladateľov štátu neslobodno „stíhať". A tak nám tu žijú samoamnestovaní lídri politických strán s dôvodným podozrením prepojenia na organizovaný zločin. Gorila povstala len ako Golem, ktorému niekto v rámci predvolebného boja vložil medzi oči stratený šém a jeho dych opäť raz oteplil slovenské politické ovzdušie.

Hľadanie ďalších možností nechávam otvorené. Možno existujú. Diskusia je otvorená a nezávislé osobnosti a obyčajní ľudia možno prídu s podnetnými riešeniami. Niečo by sa azda dalo odkukať zo sveta športu. Núka sa čosi ako výmena trénerov, vedenia a azda aj výrazné omladenie tímov s nadviazaním na kontinuitu a skúsenosti ešte výkonnostne prínosných starších hráčov. Kvôli kontinuite a rodinnému striebru. Záleží to však od majiteľov klubov akú ligu chcú hrať. Inak nás bude „zachraňovať" Igor Matovič a jeho „projekt".

 

Trestná zodpovednosť verejných činiteľov

Nestíhateľnosť ľudí vo verejných funkciách a nevymožiteľnosť trestnej zodpovednosti u politikov ukazuje, že výhrada vo svedomí akosi nefunguje. Mimochodom aj týmto nápadom sa kedysi na blogu blysol Igor Matovič a rozpracoval ho poslanec KDH Radoslav Procházka.  V akom stave prípravy sa dnes nachádza, nikto asi presne nevie. Určite sa však neaplikuje. Hoci dvaapoltisícročné „nepokradneš" je stále platné, tu, kde sme doma my, viac platí slovenské: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu."

Pochopiť, že stranícky manipulovaná korupcia, sofistikovaný klientelizmus a nehospodárne nakladanie s verejnými zdrojmi je len sprostou zlodejinou a krádežou, je asi nad sily voličov národa, stavajúceho svoju prítomnosť na cyrilometodskej tradícii. A tak nám ostali len biele kone. Svätoplukove. A automobiloví pretekári raz v kresle ministra, inokedy na prezidentskom kresle. Alebo súčasne. S nekonečným zástupom náhradníkov pripravených kedykoľvek zaskočiť.

Ja žiaľ nemám dôvod si myslieť, že aj medzi Obyčajnými ľuďmi nie je len tá istá vzorka slovenskej obyčajnej mentálnej výbavy (minimálne o jednom človeku na ich kandidátke nepochybujem, takých však nájdem aj v Moste, SaS, KDH či SDKÚ). Všetkým, ktorí túto vieru majú držím palce a zároveň ich upozorňujem na „možné" sklamanie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?