Takéto a iné zmiešané pocity sa ma zmocňovali, keď som len tak, mimochodom na TA3 a aj na verejnoprávnej STV 1 "musel" včera podvečer zaregistrovať martinskú "celonárodnú" veselicu sendvičovo preloženú prejavmi pánov I.G., P.P., R.F, J.Ch.K a žoviálnej moderátorky. Práve ich vystúpenia vo mne vyvolali všeličo z toho, čo som tu len tak krátko popísal...
Dospeli sme. Slovenskej republike to podľa mojich počtov však trvalo 18 rokov. Otvorené brány tam, kde ešte včera ozbrojenci strieľali na ľudí, ktorí chceli prejsť dierami železnej opony. Na pamiatku štyroch stoviek mužov a žien usmrtených na hraniciach ČSSR pri pokuse o útek za "Železnú oponu" v rokoch 1945 - 1989, ako aj násilne vyhnaných zo svojej vlasti Ústav pamäti národa a Konfederácia politických väzňov Slovenska iniciovali postavenie pamätníka Brána Slobody pod hradom Devín, na sútoku riek Moravy a Dunaja.
Pamätník 17. novembra 2005 v Deň boja za slobodu a demokraciu slávnostne odhalil vtedajší predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Znázorňuje rozstrieľanú bránu, vnútri ktorej je vyhnutá kovová mreža. Na takéto príbehy by sa zabúdať nemalo.
Život nie je čiernobiely no predsa sa mi zdá, že si nepamätáme dobrých, nepamätáme si zlých. Moje Slovensko nemá 15 rokov. Moje Slovensko sa 17. novembra 2007 dožilo svojich osemnástych narodenín. Slovensko ako krajina s dušou a svedomím, ktoré nie je čisté. Bojovali sme po boku Nemecka, mali sme tu aj naším pričinením dva diktátorské režimy. Zo strachu či z pohodlnosti máme medzi sebou konformistov, oportunistov aj agentov. No máme aj ľudí svedomia, ľudí ducha, ľudí pravdy. Nie sú dokonalí. No máme ich. Sú naši. Možno sa opýtate ktorí sú to... Podvedome cítim, že sa ich mená tak trochu bojím spomenúť. Nechcem si vás celkom pohnevať. Som oportunista?
Nepostrehnúť zmenu, ktorú priniesol november 1989 a "veľkolepo" krepčiť na martinskom námestí nie je len nedostatok kultúrnosti. Je to nedostatok zdravého a pravdivého vedomia o sebe samom. Takéto sebapotvrdzovanie vlastnej identity nie je vlastenectvom. Je to len hrozivý pokus o nové ideologické klamstvo, ktorému občania Slovenska majú uveriť. Nesmú...? Asi môžu. Už sa to aj deje...
Bude asi veľmi náročné nájsť slová a iné slušné prostriedky na to, ako "prekonať" prázdne prejavy národne a sociálne cítiacej mocenskej súdružiny. Kulisa krojov a slovenských čardášov, ktoré sprevádzali oslavy 15. výročia rozpadu Česko-Slovenska im totiž dodávala pečať oficiality. Akosi sa vo mne v ten večer rozhostil namiesto zvyčajnej hrdosti na slovenského európskeho tigra stud. Jediným svetlým momentom je historická skúsenosť, že už sme sa dostali z horších situácií. Z nej trošku vykúka aj nádej. Sama od seba sa však táto nádej k slovu nedostane. Bicykle už stačiť asi nebudú.